Neviem ako sme si získali sympatie Davosu ale už druhý krát nám bolo naservírované počasie ako z katalógu.
Aj keď je pravda, že toto miesto v sebe asi niečo skrýva. Jedna pani, parkujúca vedľa nás zlomila paličku hneď z rána. A to ešte len pri chystaní sa.
Niečo podobné som zažila pred pár mesiacmi v jednu slnečnú - skialpovú nedeľu. (Aj keď mne sa to aspoň podarilo v blízkosti cieľa.)
Nuž - čo už..
My sme sa medzitým navrstvili všetkými možnými bundami a vybrali do sviežeho rána. (Presnejšie, po červenej do hora.)
Oh. Veru bolo rezko! V alpách už zima jeseň prelína. A pomali ale isto sa nám schyľuje aj k tej skialpovej sezóne.
Už na prvý pohľad boli hory vôkol nás iné. Snažili sme sa ich k horko - ťažko k nejakým prirovnať.
- "Trocha ako doma, cestou na Ďumbier." (Vyjadril sa Paľčo.) S čím som musela nesúhlasíť.
- "To vôbec! Minimálne tá asfaltová cesta, ktorá vedie k parkovisku na Slovensku nikde nieje."
Vieš..
"Doma je doma." To nejde porovnávať a tiež je to ťažko k niečomu prirovnať.
Aj keď nejaký vnútorný hlas vo mne,mi hovoril: "Veď si doma- TU! V horách.." Obklopená všetkým, tým úžasom!
Ách.. Keď my ľudia sme dosť divné tvory. "Cez to všetko čakanie na lepšie časy nevidíme, že šťastie máme už teraz. V obyčajných veciach." Stačí sa len dívať..
Cestou hore sme vďaka slniečku zo seba odhodili všetky vrstvy. (Ako také šupky s cibuli.) Pôvodný plán ísť len k jazerám nám ako mávnutím prútika zmenil vytŕčajúci kríž.
A tak sme dali aj náš (asi) najvyšší vrchol.
(Náš myslím len seba a Paľča. Tuto partia z Poltára má za sebou už aj 3000-ku)
Ale aj na to príde!
Žiadna lanovka, reštaurácia ani iný ľudia.. Málinko priestoru a predsa tak veľa. Len my štyria. Sediaci s lepenákmi, čajom a pohľadmi do všetkých strán..
Takto to máme radi! (Nuž, dovolím si to napísať za všetkých.)
Tú väčšiu turistiku som značne pocítila cestou domov v aute. Najskôr som sledovala Paľča ako ho láme do spania a smiala sa jeho únave. Pár minút na to sa to isté dialo mne. Premáhala som sa nak nezaspím a neviem akou úvahoú, ale dostali sme sa k téme: "maľovania žien do práce". Na čo som sa vyjadrila, že "ja sa do roboty NIKDY nemaľujem."
Veď načo ?!
Ehmm..
"Možno si sám sebe pánom, ale zároveň si aj sluhom svojho osudu. Takže nikdy nehovor nikdy, lebo nevieš, čo ti život pripraví."



Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára