"Keby som mala byť kravou, jednoznačne tou švajčiarskou!"

 

Keď sme pred tromi rokmi cestovali prvý krát do Švajčiarska , pri pohľade z okna na Alpy som zahlásila, že raz pôjdeme hore k tej "šťange". Doslova. 
Ehm.. toú "šťangou" som mala na mysli meteorologickú stanicu na hore Säntis, ktorú vidno už z diaľky. 

Neviem kde to viazlo s naším zdolaním do teraz, ale konečne to klaplo.

    Možno sme len čakali na vhodný deň.

No a ešte na počasie, perfektnú kondičku, dobrú náladu a neviem čo všetko..
A  ten deň príšiel! 

V sobotu ráno. Hneď ako sme sa pridali k dvom nocľažníkom, ktorý si to nadbehli už v noci a prespali pri jazere Seealpsee. Čo nebolo vôbec na škodu lebo nás už vítali so zalievanou neskou. 
"Rána ránami!"  ..ách budem sa opakovať, ale stojím si za tým, že tie najkrajšie kaviarne a reštaurácie sú umiestnené v horách. :)

Nabití energiou sme vyrazili za vzdialeným cieľom. Krok za krokom. A po každom sme sa otáčali a žasli ako sa z jazera stáva čím ďalej tým menší fľak. (Hah. A možno sme si potrebovali len odýchnuť.)

Ako by sme zašli do rozprávkovej krajiny..
Takej tej zázračnej - alpskej. Oklopení všade motýľmi, miestami somárikmi a cengotom kráv. Tie boli na každom kroku. Jednej pani kravičke som skoro prešla po chrbte, lebo som si ju všimla v poslednej chvíli ležiac na chodníku.

Zhodnotili sme, že ak by sme mali byť kravou, tak bez debaty tou švajčiarskou! Veď už ako krásne si žijú! V objatí hôr s dolinami ako na dlani..

Trávu a kravy začali striedať skaly a sneh, ktorý sa kde - tu nachádzal ešte od zimy.

Keď prišiel na rad posledný stupák foťak som odložila. Zistenie, že mám strach z výšok mi nedovolili pustiť sa rukami lán a reťazí.

Z obáv ma dostala až slečna v rifľovej sukničke stúpajuca nado mnou..
(Vďaka Bohu mala aspoň gatky!)

A zrazu, vysnený vrchol! ...a v mojom vnútri sa bili emócie. Na jednej strane som žasla, nad všetkým čo tam vybudovali. No a na tej druhej som bola málinko sklamaná hromadou ľudí, ktorí sa tam vyviezli lanovkou. Ako by neprišiel dlho očakávaný pokoj.. 
(Turisti, sukničky, balerínky a aby nebolo málo jedna luxusná svadbička.)
No toto sú tie, ľuďom sprístupnené miesta. Aspoň sme si opäť potvrdili, že niet nad vrcholy kam lanovky nevedú!

 

Našťastie sme sa vynašli ako väčšinou a objavili zákutie, kde sme si vychutnávali obed sami. Užívali sme si výhľady okolo nás, napchávali sa špekačkami a nenahraditeľným oštiepkom zo Slovenska.

K tomu jedno chladené pivko a šup, dole. 

Pri predstave spätnej 4-hodinovej cesty sa nám veru veľmi nechcelo. Vybrali sme sa trasou po opačnej strane. Opäť sa to blišťalo krásami. Cengajucé kravy, hory zahalené oblakmi a pomalé šuchtajúce sa nôžky. 

 (Aby sa mi nemálilo - žblnkajúca chladiaca kvapalina, ktorú som Aďke a Lukášovi vyniesla až na Säntis. Myslím, že by mala byť archívna!)

 Horko- ťažko no pred zotmením sme došli k zaparkovanému autu. Po 12-tich hodínách sme si konečne rozviazali šnúrky na topánkach.

Ách.. 

To bol zase nápad! 

Isto si už započul/a citát: "Cesta je cieľ."
Hmm.. asi niečo na tom bude. Pretože naša sobota bola toho dôkazom. Samotný cieľ nebol dychvyrážajúci, ale tá cesta navôkol áno. 

Ešte teraz pri písaní sa mi objaví na tvári úsmev.

Týmto pozdravujem SKVELÚ partiu a sympatické kravičky, ktoré boli také ochotné pózovať. Ale tiež Vás, ktorí ste sa začítali až po samí KONIEC! :)

PS: Užívajte/me posledné letné - slniečkovské dni! Čaukooo.