Ak čakáš cestovateľský článok, tak ťa sklamem hneď na začiatku. Moje geografické a orientačné schopnosti by boli príliš “od oka”. Radšej ti napíšem o poslednom májovom úniku.
Nie príliš veľa, no trocha viac..
V období, keď prevažne “korona” vládla svetu, my víkend čo víkend balili sme veci a snažili sa do hôr uniknúť stresu.. A tento krát sa stalo cieľom úniku Klöntalersee 853m.
(jazero nachádzajúce sa vo Švajšiarsku).
V sobotu večer sme odparkovali v blízkosti jazera a mojim úmyslom bolo jazero obísť. Nuž, nepodarilo sa..
Kde sa nachádzal koniec, "Boh vie!" No aspoň sme sa napásli lesných jahôd popri ceste.
Oh! Mňam..
Keď prišiel čas na spanie v “kempe” v toyote, kde vystrieť nohy by mal problém aj škôlkár nie to ešte Paľčo každá aktivita bola pre nás pomoc pred spánkom. V pokročilej hodine sme konečne našli aj využitie rúška v svete Švajčiarskom.
Keďže tu povinné nosenie nebolo škraboška na spanie bola prirovnateľná k siedmim divom sveta.
A veru, div sa svet aj sme zaspali.
Ráno ma prebudil chlad. Pozrela som sa na svoje ležiace telo a nevedela si vysvetliť jeho ohybnosť. Pripomínalo mi to niečo z jógových pozícií, škorpión alebo pozícia luk. Hah, presne tie o ktoré sa doma na podložke pokúšam. Po rozuzlení sa a zababušení Paľča do 300 spacákov som si trochu slepá no o to viac nedočkavá vzala do ruky skicár a môjho “fuji” kamoša a vybrala sa kráčajúc za ňou..
S vychádzajúcim slnkom som sedela tvárou v tvár pod ňou. A opäť si kládla otázku, ktorá mi vždy chodí hlavou v objatí hôr.
“Čo sme my v porovnaní s tebou ?”
Dívala som sa na ňu a sebe samej ju charekterizovala, opisovala každý jej prekrásny detail..
Bola to chvíľa? Hodiny alebo večnosť?
Neviem. No odrazu mi vyhladlo!
A tak som sa pobrala naspäť k autu. Za zvuku môjho večne nenajedeného brucha a štrngajúcich kráv som kračala dole cestou..
“Ak má hora dušu, musí byť obrovská..”
..tá najväčšia na svete!
Ďakujem! :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára