Včera večer, keď sme si s Paľčom ľahli do postele mu hovorím: “Mohli by sme ísť niekam na kopčeky. Dávno sme už neboli.”
(Paľčo) “Noo..mohli. Pozrieme aké má byť v nedeľu počasie a môžme ísť.
A ja bez váhania plná nadšenia odpovedám: "BUDE KRÁSNE!!”
Keď sa ponoril do ríše snov dlho do noci som rozmýšlala nad všetkými dňami, kedy bolo krásne. Veľa z nich mi v posteli vírilo hlavou ako napríklad aj tento aprílový.
Troška sa mi zacnelo. Tak poďme späť nech nezapadne prachom..
V sobotu ráno sme sa dohodli, že sa stretneme na parkovisku so známym a so známeho známym. Ha!
Nie nadarmo sa hovorí, že “Hory zbližujú." Niet o tom pochýb!
Kým sme čakali na parkovisku moja osoba plná nadšenia z blížiaceho sa výletu sa pomaly vytrácala a menila na niekoho otravne šomrajúceho. Sediac v aute som svoj pohľad upierala na hory pred nami a rozmýšľala kam sa dnes budeme zase štverať.
Mimochochodom NEZNÁŠAM ČAKANIE! Nie keď sa niekam veľmi teším. No odrazu prišli a tak sme pomali vyštartovali. Z nôžky - na nôžku plný energie. Chlapi boli “gentlemani” a tak ma nechali ísť prvú. Viedla som preteky sama so sebou. Miestami som bežala a miestami hľadala nejaké spojenie so svojim dychom.
Pomedzi som im so smiechom kričala, že kým oni vyfučia na vrch ja im upečiem koláč. A veru som aj upiekla! No deň predtým.
Po dojedení zdravučkého “brownie” koláčika a oblízaní si všetkých prstov sme si dali dobre chladené priamo zo snehu!
Inak kúpa piva fungovala na princípe samoobsluhy. (chata sa otvára len od mája)
Vezmeš si pivko z bedničky pred chatou a do pokladničky hodíš 6 frankov. Samozrejme chodili nám po rozume nekalé úmysli o tom ako vypiť za 6 frankov celú bedňu, ale nakoniec sme potlačili pudy! - (slovenské)
Vychutnali sme si to jedno s tichom navôkol a pohľadmi, ktoré sú tažko vyčisliteľné nejakou sumou..
Boli to posledné dotyky zimy?
Neviem. Viem len, že to jarné slnko nám pripieklo tváričky a niekde vo vnútri nás určite všetkých hreje stále. Neostáva nám nič iné len dúfať, že niektorú nedeľu, bude niekde, ktovie -kde opäť KRÁSNE!
