"Niesme predsa z cukru!"

Ešte, že hory sú nevyspytateľné. A pri predpovedi dažďa stále existuje možnosť, že vyjde slnko! A my sa môžme túlať..

Väčšina našich potuliek v Appenzelli skončila pri jazere Sealpsee. No v sobotu sme zamierili smer Berggasthaus Aescher. 

Už dávno som mala na zozname toto nádherné miesto. Len som mala pocit, že sa nachádza niekde úplne inde ako je.  (To bude tá vycibrená geografia, ktorú som spomínala niekde na začiatku týchto mojich článkov.)

Ale nie to som chcela!

My sme lanovku vynechali a celé to obehli cca. za 4 hodinky aj s fotením na každom kroku. (To je už klasika pri mne..)

Začínalo poprchávať tak sme si chatu len tak narýchlo obzreli a pokračovali sme cestou nahor. To sme ešte netušili aké krásy v sebe ukrýva..

No k nej sa ešte vrátim! 

Hneď za rohom sa ukrývala ďalšia rozprávková chalúpka. Keď raz budem hľadať samotku a miesto na vytriedenie myšlienok, mám v tom jasno. Len si predstavte to ráno, keď otvoríte oči. 

My sme sa nešli vynadívať! Ale to už posúďte sami..

Po prejdení jaskyňou nás čakal vrchol dňa. Lanovka, vietor sneh! Mám pocit, že tento rok sa tej zimi nejdeme zbaviť. Prejsť si štyrmi ročnými obdobiami v jeden deň, to je veru zážitok.

Asi nie vždy platí že na vrchu je najlepšie, pretože my sme sa tuho ponáhľali späť do chaty Aescher. Niečo mi hovorilo, že sme ešte nevideli všetko. 

A tam..

Krása s nádherou sa striedala!

Nedotknutá a predsa v každom jej kúte bolo cítiť dotyk ruky. Tak uznajte..

 "Či jesto krajšej kaviarni?!" (krčmy)

Ehmm.. A o tých záchodoch ani nehovorím! Sám Paľčo ma tam poslal, vraj také krásne ešte nevidel.

(Inak sme úplne normálny. Fakt!)

V takomto prostredí by som tu kávu dokázala piť každý deň. A sem tam aj jedno pivečko!

Naozaj veľké ĎAKUJEM, že nie sme z cukru! A znovu sme sa vybrali do dažďa.  Lebo toto sú tie, do života zážitky. Nečudo, že toto krásne miesto je inšpiráciou toľkým básnikom. Ja by som tiež ešte písala..

(No to by som potrebovala výkonnejší telefón!) 

Ďakujem za tvoj drahocenný čas a prečítanie. 

Na chvíľku sa tu zas MAJTE! (majme)

.. dnes už len, dobrú noc!  :))

Na vrcholkoch hôr..

Čauko!

Dlho sa tu nič nové neobjavilo. Nieže by nebol čas..Toho je až-až! No v novom roku som si zopakovala frázu, že “menej je niekedy viac..” A teraz na konci februára ma chytilo opäť písať. Hmm, povedzme, že “zo života”. Nie na silu, ale s chuťou a pre radosť. Nech si je čo prečítať.

Tak ČÍTAJ!

Ono to je tak, že som sa zamyslela a a nevedela to dostať z hlavy von. Tak si to sem zapíšem. Áno! Občas sa zamyslím. (ale len občas..) 

Dookola som si čítala citát, ktorý som si pridala spolu s fotkou z nedeľného tripíku v Davose.. “Na vrcholkoch hôr nájdete iba pokoj, ktorý si tam sami prinesiete.” 

Nuž.. dajme tomu, že ten kľudný deň mal zárodok už hneď ráno, keď sme aj na vypnutie budíka vstali a vyrazili. To že sme CHCELI malo prevahu nad všetkým negatívnym a nechceným. S východom slnka a ubúdajúcimi kilometrami v aute očakávanie od slnečnej nedele narastalo stále viac a viac. 

Odparkovali sme, poobúvali sa a vyrazili sme na horu v Davose s názvom ”PISCHA". (Hahah,čítaj a vyslovuj ako chceš) 

Inak zapnem kamoša Google, že dáke info a hľa!  “Pischa je nedotknutá hora v Davose vo výške 2483 metrov nad morom. Nie sú tu žiadne upravené zjazdovky, len dostatok priestoru na vykonávanie alternatívnych zimných športov na prírodnom snehu. Ak hľadáte pokoj a slnečné lúče, toto je miesto pre vás.”  

Ten "pokoj" sa trocha vytratil, keď som zbadala svoje doškriabané palice a neodpustila som si poznámku o tom ako ich Paľo nevie naložiť do auta. A preto vyzerajú po dvoch mesiacoch tak ako vyzerajú. (Pracujem na svojej povahe, fakt!)

ĎAKUJEM slnkom zaliatej nedeli za preplieskanie a znovu objavenie dobrej nálady.

Pomalé šúchanie lyží a šuštanie snehu pod nohami nám spríjemňovalo kroky až na vrchol. Bez slov sme slnečným lúčom nechali pripiecť nám tváre. Uhm. Lepšie povedané zhorieť!

V cieli za odmenu “Alpy na dlani” a nekončiace sa výhľady. Bez obláčika.

Počasie ako z katalógu.

Nepreháňam! 

Deň na horách, bez omrzlín je pre mňa ako “zimného milovníka” SKVOST!

Nedeľný obedík v jednej z tých najluxusnejších reštaurácií a šup späť dole.

No a tu nastal zvrat pokojného dňa. Slúchadká v ušiach, hlava v oblakoch a zastátie v strede zjazdovky spôsobilo brzdiaceho Paľča na mojej palici. Na jednej z tých palíc, na ktorých mi prekážalo že sú ošúchané..

Tu mala nastať hádka, kto bol na chybe. 

Hm.. (Ja mám kopu argumentov.)

No miesto toho sme z ohnutej palici spravili ešte zlomenú a so smiechom zlyžovali až k autu. Ja len, že bola by škoda pokaziť tak KRÁSNY DEŇ. 

Hovorí sa, že „Pokoj je najvyššia vedomosť, je to uistenie, že si uvedomujem celú realitu na kraji všetkých hĺbok a priepastí.“ 

Tak to skúsme všetci. Aj v tejto neľahkej dobe. Nájdime vôkol seba POKOJ. 

Aspoň trochu..

Sladké sny!

..a zas niekedy NABUDÚCE. :))

Rýchly únik do dažďa..

Myslím, že jesenné počasie sa nám ukazuje v celej svojej paráde. Posledné dni okolo "babieho leta" ani nešli. Áno, viem dážď k jeseni patrí. To príjímam. No keď absolvuješ dva víkendy v byte kvôli nepriaznivému počasiu, tretí víkend by to určite zanechalo značné stopy na psychickej pohode.  Aspoň na tej mojej! Naučila som sa, že v živote je dôležité  balansovať.  Takže nám už nič nemohlo zabrániť v úniku z meststkého zhonu, bytu a ležania pred nezmyslnými správami.  

Unikli sme do dažďa..

 ..občas sa mi zdá, že deň za dňom plynie rovnako. Víkend prebehne pomedzi prsty a zase je pondelok. Dokonca tu v zahraničí mám pocit akoby týždeň trval len tri dni. (pondelok/piatok/nedeľa)

A predsa obzriem sa spätne a všetky sú iné. Niektoré zaujímavejšie iné menej...

Veríš v príslovie: “„Jaký si to uděláš, takový to máš“ ?  (Hodím to sem v češtine, lebo tak sa mi to páči!) ...ale nie to som chcela. 

Ja len že VERÍM! My sami si tvoríme dni a s časom, ktorý tak rýchlo uteká vieme dokonale pracovať. Samozrejme, keď chceme. Tak načo čakať na skvelé počasie aby sme vybehli na výlet a nazbierali pár zážitkov, ktoré budú určite zaujímavajšie ako: “ Keď pršalo preležali sme celý víkend na gauči..”  ?!

Čas uplynie tak či tak. Je len na nás ako ho využijeme! Preto sme sa snažili načerpať z upršaného, no o to čarovnejšieho jesenného víkendu MAXIMUM.

Vsobotu po obede sme dorazili do obce vo Švajčiarsku - LAUTERBRUNNEN. V preklade názov znamená “veľa fontán” a myslím si, že nič výstižnejšie si toto prekrásne miesto so svojimi 72 vodopádmi nezaslúži.

Ved posúďte sami!

 Keďže tma už býva príliš skoro stihli sme narýchlo obzrieť jeden z najznámejších vodopádov STAUBBACH. Vstup je ZADARMO a pomocou tunela a železných schodov sa dostanete tesne k jeho blýzkosti skadiaľ sa vám naskytnú tie najkrašie pohľady.

No a asi už len toľko, že polahodí nejedenému fotografovi!

 Scény “ako z obrázku”.

…po zistení, že kemp je zavretý z dôvodu dlhodobého “nepekného počasia”  sme zahájili spánok v aute a veru dosť bolo rezko! Ešte že sme mali päť spacákov. (rezerva po našom)

Za príjemného zvuku cengajúcivh kráv nám spánok rušila len mierna zima. No čo - to sme pospali . Ráno sme nemali veľmi chuť vylihovať ako doma v teplej posteli a tak sme sa odrazu ocitli v kaviarni s príjemnou atmosférou. V rukách teplá káva a pohľady upreté na zasnežené kopce len kúsok nad nami. 

Odrazu sa prilínala jeseň so zimou...

Po raňajkách bol plán jasný! Počkať kým otvoria jedinečné vodopády TRÜMMELBACH a ísť sa trocha pokochať...

Bolo aj čím! Séria desiatich vodopádov sprístupnená podzemným výťahom, tunelmi, plošinami a osvetlenímm boli veľký zážitok. Kvôli príliš veľkej vlhkosti som na foťak odfotila minimum, ale za to moje oči cvakali každý jeden vodopád a to zo všetkých uhlov. 

Niekedy jediná potrebná vec je odísť na chvíľu zo svojej komfortnej zóny. Uvedomiť si aké máme šťastie to v akej dobe žijeme, aké máme možnosti. Využiť viac čas, ktorý nám bol daný.

Veď tých pár premočených vecí, zamrznutý “ňufák” a ruky bez citu, ktoré mi nedovolili toľko fotiť, ale dali možnosť oveľa viac vnímať stáli za to! 

A  nakoniec pocit že naozaj ŽIJEM! A to je v dnešnej dobe najviac. :)

...asi som sa rozpísala trocha viac, ale ak si sa dostal až SEM, tak sa ti chcem poďakovať za každe jedno prečítané slovo ! :)

"Zacnelo sa mi za kopcami.."

Včera večer, keď sme si s Paľčom ľahli do postele mu hovorím: “Mohli by sme ísť niekam na kopčeky. Dávno sme už neboli.” 

 (Paľčo) “Noo..mohli. Pozrieme aké má byť v nedeľu počasie a môžme ísť.

A ja bez váhania plná nadšenia odpovedám: "BUDE KRÁSNE!!”

Keď sa ponoril do ríše snov dlho do noci som rozmýšlala nad všetkými dňami, kedy bolo krásne. Veľa z nich mi v posteli vírilo hlavou ako napríklad aj tento aprílový. 

Troška sa mi zacnelo. Tak poďme späť nech nezapadne prachom..

V sobotu ráno sme sa dohodli, že sa stretneme na parkovisku so známym a so známeho známym. Ha! 

Nie nadarmo sa hovorí, že “Hory zbližujú." Niet o tom pochýb!

Kým sme čakali na parkovisku moja osoba plná nadšenia z blížiaceho sa výletu sa pomaly vytrácala a menila na niekoho otravne šomrajúceho. Sediac v aute som svoj pohľad upierala na hory pred nami a rozmýšľala kam sa dnes budeme zase štverať.

Mimochochodom NEZNÁŠAM ČAKANIE! Nie keď sa niekam veľmi teším. No odrazu prišli a tak sme pomali vyštartovali. Z nôžky - na nôžku plný energie. Chlapi boli “gentlemani” a tak ma nechali ísť prvú. Viedla som preteky sama so sebou. Miestami som bežala a miestami hľadala nejaké spojenie so svojim dychom. 

Pomedzi som im so smiechom kričala, že kým oni vyfučia na vrch ja im upečiem koláč. A veru som aj upiekla! No deň predtým.

Po dojedení zdravučkého “brownie” koláčika a oblízaní si všetkých prstov sme si dali dobre chladené priamo zo snehu! 

Inak kúpa piva fungovala na princípe samoobsluhy. (chata sa otvára len od mája)

Vezmeš si pivko z bedničky pred chatou a do pokladničky hodíš 6 frankov. Samozrejme chodili nám po rozume nekalé úmysli o tom ako vypiť za 6 frankov celú bedňu, ale nakoniec sme potlačili pudy!  - (slovenské)

Vychutnali sme si to jedno s tichom navôkol a pohľadmi, ktoré sú tažko vyčisliteľné nejakou sumou..

Opojený krásou vôkol nás sme sa smutne pobrali dole. Cupkajúc a šmýkajúc sa na posledných škvrnách snehu sme došli až spať k autu. 

Boli to posledné dotyky zimy?

Neviem. Viem len, že to jarné slnko nám pripieklo tváričky a niekde vo vnútri nás určite všetkých hreje stále. Neostáva nám nič iné len dúfať, že niektorú nedeľu, bude niekde, ktovie -kde opäť KRÁSNE!

A ak si svoj čas venoval prečítaniu si a pohľadu na moje skoro zabudnuté aprílové fotky ĎAKUJEM TI! :))