Občas sa pristihnem, že SNÍVAM.

"Snívaš? ..a čom ?"

Tak povediac stále o niečom. Naposledy o letnom víkende ako bol tento..

Jeden z tých, kedy som sa "doma" príliš neohriala. Piatok po robote sme odštartovali západom slniečka. (Ten večer by bol taktiež súci na blog, ale nie o peknostiach, ale o tom ako sa zodpovedne obliec na hory a nevybrať sa zrovna do prichádzajúcej búrky.) No na poučovanie ešte niesom pripravená. A preto sa presunieme rovno k SOBOTE. (V článku nájdeš mix fotografíí - mobiloviek, ale aj z foťáčikov. Všetko v jednom. Myšlienky aj infošky.) Vylož si nohy, zapni režim ODYCHU a čítaj.

Totižto v sobotu v poobedných hodinách sme sa vybrali na hory dve ženy, fotografky, milovníčky hôr a všetkého toho pekného navôkol...

Chápeš DVE ŽENY! K jednej snívajúcej Vike sa pridala aj zasnená šoférka Baja s ktoru sme si na seba našli v túto júlovú sobotu konečne ČAS.  Nuž ale v jednom podcaste som si vypočula, že:

"Spoločný čas si nenájdeš. Lebo ČAS sa nedá nájsť.

On nieje nikde pohodený. Spoločný čas si musíš naplánovať."

..a tak sme čo-to naplánovali a ostatok riešili za jazdy. Počas ktorej šoférka Baja do mňa hučala: "..veď si to foooť! To je nádhera" Ja keby nešoférujem tak neviem čo skôr!"

No čo ti na to poviem/napíšem NESTÍHALA SOM! Oči hltali, srdce plesalo. Znova na horách..

Jednoducho šťastná Vika!

Horský priesmyk SUSTENPASS, ktorý sme si na tripík vybrali tu ešte nebol spomenutý. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Bol iný ako tie, ktoré sme prešli doteraz s Paľčom.(Už keď si myslím, že viem o včetkých zistím že existuje nejaký ďalší.)

Kedže sme z domu vyrazili len poobede veľa sme toho už nestihli. A predsa toľko! (Vieš ako, ženy! Haha) Vyvetrali naše foťáčiky a vzájomne sme si nafotili pár fotografií do portfólia.  Mimochodom o  tom, že moje najkrajšie portrétiky vznikli keď som bola najmenej pripravená, pomlčím. Také tie kedy mám nevyžehlené vlasy som nenamaľovaná a v konečnom dôsledku si na tích fotografiach prídem najviac krásna. Ďakujem kolegynka, mám k ním veľmi blízko.

Keď sme si našli konečne miesto na nocľah, dostala poučenie o tom ako rozložiť stan upevnený na streche auta. (Pre dobro ostatných to do budúcna potrebujem zopakovať!) Inak od vtedy nehovorím o ničom inakšom len o tom, že: "to CHCEM na auto aj ja!" Samozrejme si následne položím aj otázku: Potrebuješ to Vika? A hlasne kričím: ÁNOOO!

Ale späť k téme! NOCĽAH. Poď sa so mnou pozrieť na to ako môže vyzerať jeden z najluxusnejších "hotelov" na svete. Nie je all - inclusive, ako all- inclusive.. Hľa!

Fakt. Nebudem klamať, keď o tom po pár mesiacoch spätne premýšľam/píšem bol to jeden DOKONALÝ letný večer plný naozajstného luxusu. Bez ponáhľania sa niekam. V tom momente sa z času stal priateľ, nie nepriateľ s človekom z ktorým sa skoro vôbec nepoznáš a predsa sú si vaše duše tak blízke..

Niekde uprostred švajčiarskych hôr sa naše rozhovory miešali so smiechom a pískajúcim čajníkom z ktorého sme si opakovane dolievali čaj. (Hmm, močové mechúre boli pred spaním "totálne nadšené") K tomu sme si naservírovali cestoviny z paradajkovým pretlakom, syrom a štipkou soli poprášili. Veď to poznáš: "Soľ nad zlato!"

Každý má na luxus iný pohľad. Tie naše sa stretli a zhodli na tom, že:

"Večera chutí lepšie, keď sú vašimi hostiteľmi hory. Žiadne rezervácie. 

Len príroda, ticho a zlatistá obloha. Stôl pre dvoch… a celý svet."

Po magickom západe slnka nám neostávalo nič iné len sa zababušiť do spacákov. "Spálňa" s výhľadom na ľadovec. Snívam za videla! Och..

Obidve sme nemohli zaspať, nonstop sme sa prevracali a únava nie a nie prísť. Ani neviem ako a kedy, ale nakoniec som sa ponorila do ríše snov.

 

V noci okolo 2-3tej som sa zobudila na to, že mi je chladno a po litroch čaju neuveríš no tlačil ma mechúr. (Horšie ako s deckom.) Moja spolubávajúca ešte stále kukala do stropu stanu a po spánku nemala ani náznak.

- "Prosím ťa, keď pôjdeš von dones mi z kufra auta koláčik." 

No prosím! Kde sme ? (All- inclusive?) Ale čuduj sa svetu, hneď po zjedení zaspala..

Ráno sme sa na tom bavili ako zapadol posledný dielik (koláčik) do skladačky. 

Počasie hneď z rána nás prínútilo ostať skryté v aute kým sa neustálil dážď. Keď ako tak prestalo poprchávať zbalili sme veci a vybrali sme dotknúť sa ľadovca. Juhuu..

Ďalší do zbierky, STEIN GACIER!

(Malá pripomienka) Vyrazte k nim! Objavte ich, kráčajte po nich a dotknite sa ich kým TU sú.

Kto vie? - (ne) bude to večné?!

My sme mali spodok ľadovca úplne pre seba. Len my dve. Vlastne za celú túto rýchlu doobednú túričku sme stretli len jednu rodinku, ktorá sa nás snažila prehovoriť aby sme sa otočili. Poprchávalo a vyzeralo to že príde búrka. Priznám sa mala som po piatkovej turistike (kde sa nám podarilo pred búrkou ukryť na poslednú chvíľu) trošku rešpekt. Ale našťastie v nedeľu to bol len jemný dáždik, ktorý sme v pohode zvládli v nepremokavých bundách..

V poobedných hodinách sme sa s ťažkým srdcom rozhodli rozprávkový priesmyk SUSTEN opustiť a pobrať sa domov.  Kiež by sme naň mali viac času..

 

"Nepotrebujeme viac času. Potrebujem viac života v tom ktorý už máme."

..a tu veru "život - životoval". Občas o tom potajme snívam. 

O tom.. "Že spomaliť neznamená stratiť čas. Že pauza nie je slabosť ale sila. 

A že najväčší luxus dnešnej doby je mať odvahu žiť pomali."

Do reality sa nám veru rýchlo vracať nechcelo. Oddiaľovali sme to a tak sme si dopriali ešte jeden spoločný pomalí obed. Nakoniec tripíku nám opäť vyšlo slniečko a tak sme ešte dlhoooo vysedávali a užívali si prekrásne výhľady. Bol to definitívny dôkaz, že aj konce môžu byť krásne..

Ďakujem nám, že sme to pomedzi všetky naše aktivity NAPLÁNOVALI spoločne zažili!

(DODATOK)

Legenda hovorí, že ak si sa dočítal/a až SEM doprial si si istú formu SPOMALENIA.. A ja ti za to ĎAKUJEM. 

PS: A Bajke za toto prekvapenie! SPOMIENKU NA LETO budem mať už nie len v online svete aj aj v tom OFF. A ten je koniec koncov ten najvzácnejší..

..tak zas NABUDÚCE!