Nemožno nám je zväčšiť kapacitu nášho dňa. Každý z nás máme pridelený ten istý čas. Existuje ale nespočetne veľa možností ako ho budeme tráviť.
Hodiny, dni, týždne, mesiace či roky..
Za poslednú dobu som zistila len toľko, že určité priania nestihneš ani vysloviť a oni sa jednoducho udejú o čosi skôr..
Neviem či tento výstup na "vrcholky" zo soboty do nedele bol úplne jednoduchý. Veď každý z nás by to zhodnotil inak. Určite s trocha iným pohľadom. Viem len, že to bolo iné..
Vyrazili sme v sobotu poobede od stanice lanovky Bernina Diavolezza, ktorá sa už nachádzala v slušnej výške 2094 metrov. To však neznamenalo, že sme pred sebou ešte nemali poriadny "stupáčik". Našim cieľom bola chata Diavolezza, kde sme mali zajednaný nocľah. A kedže alpské informačné tabule niesú napísané len tak aby bolo, keď niečo trvá 2,45 hod. - Tak to tak aj trvá! (Poprípade aj viac, haha)
Takže zhruba po 3 hodinách stúpania s prekrásnymi výhľadmi, ktoré boli pre nás úplne novučké sme sa dostali do spomínaného cieľa..
"Strávte noc vo výške 2978metrov.."
Och.. Lákavé nie?
Keď posledná lanovka odišla smerom dole v horskej oblasti Bernínskych Álp nastal úplny pokoj. Ľudia, ktorí tam cez deň vyšli lanovkou opäť zmizli a ostali tam len "nocľažníci", tí si každý plánovali svoj vlastný príbeh. S pohľadom na ľadovce sme si popíjali fajné čapované pivko a taktiež romýšľali čo s načatým večerom. Kedže sme mali nakázané počkať na večeru, príliš sme to nesilili a nechávali nôžky vstrebať nastúpané metre od obeda. Len sme si tak ležkali a užívali slnečné lúče..
Po doplnení energie sme sa vybrali na západ slnka na jednu z najbližších tritisícok Sass Queder (3066), ktorá sa nachádzala 20 minút od chaty. Ledva sme výšli na vrchol a slniečko už zapadalo za horizont. V tom momente už nebolo počuť navôkol nič..
Jemne pofukujúci vetrík, ktorí nás sprevádzal pocelý víkend (vďaka Bohu v týchto letných teplotách) a naše dopadajúce kroky, ktoré už bez rozmýšľania viedli do ríše snov. Posledný pohľad na malinké hviezdičky rozsypané všade po oblohe a šup do postele.
Pozor, pozor..
Sme v horách, izbu lemuje 16 miest na spanie po ľavej strane a po pravej strane polica na odloženie nepotrebných vecí. Spoločná kúpeľňa pre všetkých.
Na otázku prečo tí ľudkovia spali tak skoro som si odpovedala ihneď v noci keď som sa zobudila na to ako sa snažia taktiež "v tichosti" a bez rušenia druhých (vlastne len nás dvoch) odísť. Bolo niečo okolo troch hodín a na otázku KAM sa vybrali som si nestihla odpovedať, pretože som znova zaspala..
Zobudili sme sa pár minút pred šiestou a v celej izbe sme ostali len my dvaja. Vravím si, že tak predsa sa mi to nesnívalo. Kedže za oknom bolo vidieť blížiaci sa východ slnka nedalo nám a vybehli sme pozrieť trocha pred chatu. (v bielych hotelových papučkách) Rozhliadli sme sa a oproti sme zbadali niekoľko svetielok v pohybe, ktoré si razili cestu na vrchol s názvom Piz Palü, ktorý dosahuje výšku skoro 4000 metrov.
A kedže pohľad na skupinku bol lákavý, ihneď nás prepadla motávácia niekam vyraziť. Užaj sme bežali vymeniť papučky za turistické topánky. Ale zas hopá! NIE, nešli sme za nimi. To nebolo v našom pláne..
Ale čo vlastne bolo ?!
Najskôr len menšia prechádzka pred raňajkami. (Veď aspoň zabijeme čas..) Až sme sa nečakane ocitli na druhej tritisícke z názvom Piz Trovat (3146)
Vedeli sme o nej. Ale nebola našov prioritov. No keď už sme sa na ňu vyškriabali naskytli sa nám také pohľady pri ktorých som opätovne strácala slová. Na vrcholoch masívnych hôr na miešané také farbičky, ako dokážu len dvaja umelci. Východ a západ slniečka. Bolo to ako keď už samotnú dokonalosť na záver ešte trošičku ozdobia nejakými trblietkami. Nedokážeš z toho spustiť oči..
Pri takýchto ránach si fakt uvedomíš viac ako kedykoľvek inokedy hodnotu života. Spôsom akým ho tráviš. Či už to trvá chvíľku alebo dlhodobo je to o tom prečo sa rozhodneš. Niekto to nepochopí, ale to ťa nemusí zaujímať..
Pocit s akým som si sadala na chate za stôl k raňajkám mi vyčarí úsmev aj dnes pri písaní tohto intezívneho víkendu..
Ale deň ešte nekončí! Ešte nie..
Po raňajkách sme mali pred sebou ešte jeden kopček. A teda našu tretiu tritisícku s názvom Munt Pers (3207), na ktorú nám výstup trval približne hodinku. A vlastne bola aj najdlhšou zo všetkých.
Bonusom bolo, že po celý čas si mal pohľad na ľadovce.
Och, tie si už roky rozprávaju svoj vlastný príbeh. DOKEDY?
To je veru neznáme. Topia sa neskutočne rýchlo a je to jeden z tých smutnejších pohľadov. Aj preto si myslím, že je viac než potrebné vidieť miesta ako sú tieto na vlastné oči. Je to niečo čo sa nedá len tak jednoducho slovami opísať.
Chata Diavolezza je fakt perfektným východiskovým bodom. Či už sa tam vyvezieš a vystúpiš len na tritisícky, ktoré trvali všetky do hodinky. Alebo to skombinuješ s prespatím ako my a dáš si celý tento okruh bez lanovky. Je to len na tebe. A o tomto celé je. Dokonca ani jedná a tá istá cesta, ktorú ti niekto poradil nebude do detailu taká ako pred tým..
Každý z nás do toho vnesie kus svojho. Niekto uprednosní ísť liezť na ferraty, niekto si dá len pivko a to mu úplne stačí. Alebo vstane do temnej noci a má úplne iný plán. Oveľa vyžší..
Dôležité je si uvedomiť, že sa nachádzaš na mieste kde nie len topánky, rupsaky a ostatné veci patria do políc. Ale aj tvoje ego a súťaživosť..
A kedže spomínané pivko bolo naozaj perfektné! Poctivé ČAPOVANÉ. Nemohli sme si dovoliť len tak sa nezastaviť aj cestou do dola. Len jedno a ŠUP naspäť k autu čakajúce na parkovisku.
Až po príchode k autu mi vlastne došlo, čo sa vlastne za posledné hodiny odohralo. Vlastne ešte teraz mi to nedochádza. Moje hodinky mali nábeh na infarkt a my prázdne žalúdky, ktoré dostali presne to čo potrebovali v susednom Taliansku. NEZABÚDAJ! "Kalórie von - kalórie dnu."
