Nedeľná omša..

Čo povieš na nedeľnú omšu trocha z iného prostredia ? Poď vezmem ťa do hôr. Káva koláč sú povolené! :)

Vieš, ono tento príbeh sme už naštrbili pred dvoma rokmi..

V tom čase som ti sem uverejnila svoj prvý blog od jazera KLÖNTALERSEE.  Aj keď volať to blogom je smiešne. Podľa mňa je to len hromada myšlienok, okorenená fotkami..

Alebo kázeň?

Volajme to akokoľvek. Nič sa tým nemení. 

Tam kde sme naposledy skončili sme sa rozhodli tento krát začať. Priamo pod vodopádmi s rozloženým stanom a tým najlepším "bulguritom". "Pre hladňiho niet plaňiho!"  Nie naozaj! Všetky Michelinské hviezdičky by som mu dala. Pred spaním hojdanie sa v hamake a namiesto kakavka  na zahriatie jedna "neská".

Ráno bolo jasné . Od vodopádov vyššie.

Na otázku: "Kde naposledy pokračovali všetci tí ľudia?" sme išli hľadať odpovede. Bez očakávaní. Nevedeli sme názov kopca  na ktorý sa z rána ideme vytrepať a do konca ani do akej výšky.

Jediné čo nám bolo viditeľne jasné, že máme na nohách botasky.  Vraj sa troška prejdeme pred poobedným kúpaním. Kto mal vedieť, že z ladnej prechádzky sa stane taká hrdá turistika..

A či bola hrdá ? Pozeraj! 

Vieš..

Občas ma prepadne pocit že kvantum tých nacvakaných fotografií ostane nedocenených. Pridaš dve,tri a ostatok ostane ležať niekde nahromadených. ( A to nie raz sem pridám viac.)

Som človek, ktorý má ku každej jednej citový vzťah. Aj práve preto si tieto momenty takto uchovávam. A teraz keď ti píšem znova sa k tým miestam vraciam. Samozrejme nemôžem ti ukazať kompletne všetko..Veď tých krás by sa sem ani nezmestilo! A nie len sem. Niekedy to nejde ani odfotagrafovať. Toľko záberov pred očami a predsa tak ťažké ti ich ukázať.

Pomedzi hádanie a tipovanie ako vysoko sa dnes vyštveráme, som dostala otázku:

- "Išla by si niekedy na SOPKU ?" 

-"Čo ?! Ešte sme ani nedokončili dnešný cieľ a už premýšľaš nad iným?" 
Opäť som mala v hlave tornádo. Až po samí vrchol. Pravdupovediac moje myšlienkové pochody ukľudnili len tohtotýždňové podcasty, ktoré ako by mi z neba spadli. Trocha moje rozpoloženie ukľudnili..

"..koniec koncov pri dosiahnutí cieľa, na jeho vchole sa nič zvláštne neudeje. Si tam, ale nepozeráš sa viacej naň. Nádych - výdych. Zostaneš stáť a pozeráš sa vôkol seba.."

Dokonca ani jeden a ten istý výhľad nebude rovnaký pre každého. Jeden sa sústredí na jasnu oblohu, malinké dediny a mestá pod sebou, iný sa díva na štíty, ktoré by chcel zdolať.  No práve rozmanitosť dáva priestor kreativite. Pri dosiahnutí jedného vyhliadame k ďalšiemu...

A to je na tom to krásne! Neprestať a uspokojiť sa. Byť vždy pahltný po novom - zážitku. 

Objavovať. Strácať sa a znova sa nájsť. Ísť aj keď nie vždy vieš, presne kam. Nechať sa prekvapiť.

Mimochodom sme to tam hore rozlúskli. Nemali sme veľké očakávania a tak nenastali ani žiadne sklamania. Bola len radosť. Taká tá ozajstná, že ti život dovolí tam stáť. Kopček sa volal Vorder Glärnisch, (2328 m).  A nebol jeden z najmenších. Ani  nespadal do kategórie ľahučká turistika. (svalovku ma držala do stredy) Obehli sme to cca. za 5 hodín. A po príchode k auto sme aj zabudli, že sme mali v pláne kúpať sa. S ťarbavými nôžkami sme sa rozlúčili s horami. (Dúfam len na chvíľu.)

A kam to bude NABUDÚCE ?
...možno aj tá sopka! Haha, neviem..

Jediné čo ti môžem sľúbiť, že sa lepšie obujem/e. A skúsim nezabudnúť foťák! Aby v dňoch keď nesmie hore, máme tu dole na čo pozerať.

Dovtedy, ti želám KRÁSNE DNI. :)