Sú veci, ktoré si za peniaze nekúpiš..

..napríklad PEKNÉ POČASIE!

Neviem ako sme si získali sympatie Davosu ale už druhý krát nám bolo naservírované počasie ako z katalógu.

Aj keď je pravda, že toto miesto v sebe asi niečo skrýva. Jedna pani, parkujúca vedľa nás zlomila paličku hneď z rána. A to ešte len pri chystaní sa.
Niečo podobné som zažila pred pár mesiacmi  v jednu slnečnú - skialpovú nedeľu. (Aj keď mne sa to  aspoň podarilo v blízkosti cieľa.)

Nuž - čo už..

My sme sa medzitým navrstvili všetkými možnými bundami a vybrali do sviežeho rána. (Presnejšie, po červenej do hora.)

Oh. Veru bolo rezko! V alpách už zima jeseň prelína. A pomali ale isto sa nám schyľuje aj k tej skialpovej sezóne.

Už na prvý pohľad boli hory vôkol nás iné. Snažili sme sa ich k horko - ťažko k nejakým prirovnať.
- "Trocha ako doma, cestou na Ďumbier."  (Vyjadril sa Paľčo.) S čím som musela nesúhlasíť.

- "To vôbec! Minimálne tá asfaltová cesta, ktorá vedie k parkovisku na Slovensku nikde nieje."

Vieš.. 

"Doma je doma." To nejde porovnávať a tiež je to ťažko k niečomu prirovnať.
Aj keď nejaký vnútorný hlas vo mne,mi hovoril: "Veď si doma- TU! V horách.." Obklopená všetkým, tým úžasom! 
Ách.. Keď my ľudia sme dosť divné tvory. "Cez to všetko čakanie na lepšie časy nevidíme, že šťastie máme už teraz. V obyčajných veciach." Stačí sa len dívať..

Cestou hore sme vďaka slniečku zo seba odhodili všetky vrstvy. (Ako také šupky s cibuli.) Pôvodný plán ísť len k jazerám nám ako mávnutím prútika zmenil vytŕčajúci kríž. 
A tak sme dali aj náš (asi) najvyšší vrchol.
(Náš myslím len seba a Paľča. Tuto partia z Poltára má za sebou už aj 3000-ku)
Ale aj na to príde!

Nie že by bol ten kríž nejako veľmi pôvabný. To posúďte sami. Ale naskytla sa nám taká chvíľa, ktorú sme napríklad na vrchole Säntis nezažili.

- SAMOTA!

Žiadna lanovka, reštaurácia ani iný ľudia..  Málinko priestoru a predsa tak veľa. Len my štyria. Sediaci s lepenákmi, čajom a pohľadmi do všetkých strán..

Takto to máme radi! (Nuž, dovolím si to napísať za všetkých.)

  

Cestou naspäť sme neabsolvovali tú istú trasu. Obišli sme to okolo spomínaných jazier, ktoré mali neskutočnú farbu.  (Vždy sa zamýšľam, čo za farbivo do nich pridávajú.) Klesali sme a potom opäť stúpali. A keď sme už dúfali, že nad tým kopcom sa láme horizont.. Opak bol pravdou. Až sa z menšej turistiky stala taká väčšia. 

Tú väčšiu turistiku som značne pocítila cestou domov v aute. Najskôr som sledovala Paľča ako ho láme do spania a smiala sa jeho únave. Pár minút na to sa to isté dialo mne. Premáhala som sa nak nezaspím a neviem akou úvahoú, ale dostali sme sa k téme: "maľovania žien do práce". Na čo som sa vyjadrila, že "ja sa do roboty NIKDY nemaľujem." 

Veď načo ?! 

Ehmm..

"Možno si sám sebe pánom, ale zároveň si aj sluhom svojho osudu. Takže nikdy nehovor nikdy, lebo nevieš, čo ti život pripraví."   

 V pondelok ráno pri pohľade do zrkadla som mala pocit, že mam miesto hlavy na krku MEGA PARADAJKU! (Vitamín D doplnený)

A si predstav. Nakoniec mi bol dobrý aj ten "mejkap", ktorý  si vraj nikdy nedávam. Hups.

A tak ešte stále aj po pár dňoch vstrebávam. Vstrebávam, čo to bolo zase za perfektnú nedeľu! Veľká vďačnosť za všetko čo sme mali možnosť opäť uvidieť. Zase máme na konte o niečo väčšie bohatstvo. No nenechaj sa oklamať. Peňažné to nie je..

V hlave mi vírilo nekonečné množstvo myšlienok. No asi to bude mať na svedomí aj kniha od Lenky Václav "NÁJDEM ODVAHU", ktorú som si cestou z výletu priniesla. A pri nej som našla aj ja tú svoju. (Teda aspoň na chvíľu.)  Odvahu, opäť SEM niečo napísať! :) 

Teraz už len nájsť odvahu poriadiť topánky od blata, ktoré na mňa žmurkajú od nedele pred dverami. Nech sú "ready" na ďalšie dobrodružstvo!  Zatiaľ - Čaú a PÁ !  🔆