Čauko!
Dlho sa tu nič nové neobjavilo. Nieže by nebol čas..Toho je až-až! No v novom roku som si zopakovala frázu, že “menej je niekedy viac..” A teraz na konci februára ma chytilo opäť písať. Hmm, povedzme, že “zo života”. Nie na silu, ale s chuťou a pre radosť. Nech si je čo prečítať.
Tak ČÍTAJ!
Ono to je tak, že som sa zamyslela a a nevedela to dostať z hlavy von. Tak si to sem zapíšem. Áno! Občas sa zamyslím. (ale len občas..)
Dookola som si čítala citát, ktorý som si pridala spolu s fotkou z nedeľného tripíku v Davose.. “Na vrcholkoch hôr nájdete iba pokoj, ktorý si tam sami prinesiete.”
Nuž.. dajme tomu, že ten kľudný deň mal zárodok už hneď ráno, keď sme aj na vypnutie budíka vstali a vyrazili. To že sme CHCELI malo prevahu nad všetkým negatívnym a nechceným. S východom slnka a ubúdajúcimi kilometrami v aute očakávanie od slnečnej nedele narastalo stále viac a viac.
Odparkovali sme, poobúvali sa a vyrazili sme na horu v Davose s názvom ”PISCHA". (Hahah,čítaj a vyslovuj ako chceš)
Inak zapnem kamoša Google, že dáke info a hľa! “Pischa je nedotknutá hora v Davose vo výške 2483 metrov nad morom. Nie sú tu žiadne upravené zjazdovky, len dostatok priestoru na vykonávanie alternatívnych zimných športov na prírodnom snehu. Ak hľadáte pokoj a slnečné lúče, toto je miesto pre vás.”
Ten "pokoj" sa trocha vytratil, keď som zbadala svoje doškriabané palice a neodpustila som si poznámku o tom ako ich Paľo nevie naložiť do auta. A preto vyzerajú po dvoch mesiacoch tak ako vyzerajú. (Pracujem na svojej povahe, fakt!)
ĎAKUJEM slnkom zaliatej nedeli za preplieskanie a znovu objavenie dobrej nálady.
Pomalé šúchanie lyží a šuštanie snehu pod nohami nám spríjemňovalo kroky až na vrchol. Bez slov sme slnečným lúčom nechali pripiecť nám tváre. Uhm. Lepšie povedané zhorieť!
V cieli za odmenu “Alpy na dlani” a nekončiace sa výhľady. Bez obláčika.
Počasie ako z katalógu.
Nepreháňam!
Deň na horách, bez omrzlín je pre mňa ako “zimného milovníka” SKVOST!
No a tu nastal zvrat pokojného dňa. Slúchadká v ušiach, hlava v oblakoch a zastátie v strede zjazdovky spôsobilo brzdiaceho Paľča na mojej palici. Na jednej z tých palíc, na ktorých mi prekážalo že sú ošúchané..
Tu mala nastať hádka, kto bol na chybe.
Hm.. (Ja mám kopu argumentov.)
No miesto toho sme z ohnutej palici spravili ešte zlomenú a so smiechom zlyžovali až k autu. Ja len, že bola by škoda pokaziť tak KRÁSNY DEŇ.
Hovorí sa, že „Pokoj je najvyššia vedomosť, je to uistenie, že si uvedomujem celú realitu na kraji všetkých hĺbok a priepastí.“
Tak to skúsme všetci. Aj v tejto neľahkej dobe. Nájdime vôkol seba POKOJ.
Aspoň trochu..
..a zas niekedy NABUDÚCE. :))
