Občas sa pristihnem, že SNÍVAM.

"Snívaš? ..a čom ?"

Tak povediac stále o niečom. Naposledy o letnom víkende ako bol tento..

Jeden z tých, kedy som sa "doma" príliš neohriala. Piatok po robote sme odštartovali západom slniečka. (Ten večer by bol taktiež súci na blog, ale nie o peknostiach, ale o tom ako sa zodpovedne obliec na hory a nevybrať sa zrovna do prichádzajúcej búrky.) No na poučovanie ešte niesom pripravená. A preto sa presunieme rovno k SOBOTE. (V článku nájdeš mix fotografíí - mobiloviek, ale aj z foťáčikov. Všetko v jednom. Myšlienky aj infošky.) Vylož si nohy, zapni režim ODYCHU a čítaj.

Totižto v sobotu v poobedných hodinách sme sa vybrali na hory dve ženy, fotografky, milovníčky hôr a všetkého toho pekného navôkol...

Chápeš DVE ŽENY! K jednej snívajúcej Vike sa pridala aj zasnená šoférka Baja s ktoru sme si na seba našli v túto júlovú sobotu konečne ČAS.  Nuž ale v jednom podcaste som si vypočula, že:

"Spoločný čas si nenájdeš. Lebo ČAS sa nedá nájsť.

On nieje nikde pohodený. Spoločný čas si musíš naplánovať."

..a tak sme čo-to naplánovali a ostatok riešili za jazdy. Počas ktorej šoférka Baja do mňa hučala: "..veď si to foooť! To je nádhera" Ja keby nešoférujem tak neviem čo skôr!"

No čo ti na to poviem/napíšem NESTÍHALA SOM! Oči hltali, srdce plesalo. Znova na horách..

Jednoducho šťastná Vika!

Horský priesmyk SUSTENPASS, ktorý sme si na tripík vybrali tu ešte nebol spomenutý. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Bol iný ako tie, ktoré sme prešli doteraz s Paľčom.(Už keď si myslím, že viem o včetkých zistím že existuje nejaký ďalší.)

Kedže sme z domu vyrazili len poobede veľa sme toho už nestihli. A predsa toľko! (Vieš ako, ženy! Haha) Vyvetrali naše foťáčiky a vzájomne sme si nafotili pár fotografií do portfólia.  Mimochodom o  tom, že moje najkrajšie portrétiky vznikli keď som bola najmenej pripravená, pomlčím. Také tie kedy mám nevyžehlené vlasy som nenamaľovaná a v konečnom dôsledku si na tích fotografiach prídem najviac krásna. Ďakujem kolegynka, mám k ním veľmi blízko.

Keď sme si našli konečne miesto na nocľah, dostala poučenie o tom ako rozložiť stan upevnený na streche auta. (Pre dobro ostatných to do budúcna potrebujem zopakovať!) Inak od vtedy nehovorím o ničom inakšom len o tom, že: "to CHCEM na auto aj ja!" Samozrejme si následne položím aj otázku: Potrebuješ to Vika? A hlasne kričím: ÁNOOO!

Ale späť k téme! NOCĽAH. Poď sa so mnou pozrieť na to ako môže vyzerať jeden z najluxusnejších "hotelov" na svete. Nie je all - inclusive, ako all- inclusive.. Hľa!

Fakt. Nebudem klamať, keď o tom po pár mesiacoch spätne premýšľam/píšem bol to jeden DOKONALÝ letný večer plný naozajstného luxusu. Bez ponáhľania sa niekam. V tom momente sa z času stal priateľ, nie nepriateľ s človekom z ktorým sa skoro vôbec nepoznáš a predsa sú si vaše duše tak blízke..

Niekde uprostred švajčiarskych hôr sa naše rozhovory miešali so smiechom a pískajúcim čajníkom z ktorého sme si opakovane dolievali čaj. (Hmm, močové mechúre boli pred spaním "totálne nadšené") K tomu sme si naservírovali cestoviny z paradajkovým pretlakom, syrom a štipkou soli poprášili. Veď to poznáš: "Soľ nad zlato!"

Každý má na luxus iný pohľad. Tie naše sa stretli a zhodli na tom, že:

"Večera chutí lepšie, keď sú vašimi hostiteľmi hory. Žiadne rezervácie. 

Len príroda, ticho a zlatistá obloha. Stôl pre dvoch… a celý svet."

Po magickom západe slnka nám neostávalo nič iné len sa zababušiť do spacákov. "Spálňa" s výhľadom na ľadovec. Snívam za videla! Och..

Obidve sme nemohli zaspať, nonstop sme sa prevracali a únava nie a nie prísť. Ani neviem ako a kedy, ale nakoniec som sa ponorila do ríše snov.

 

V noci okolo 2-3tej som sa zobudila na to, že mi je chladno a po litroch čaju neuveríš no tlačil ma mechúr. (Horšie ako s deckom.) Moja spolubávajúca ešte stále kukala do stropu stanu a po spánku nemala ani náznak.

- "Prosím ťa, keď pôjdeš von dones mi z kufra auta koláčik." 

No prosím! Kde sme ? (All- inclusive?) Ale čuduj sa svetu, hneď po zjedení zaspala..

Ráno sme sa na tom bavili ako zapadol posledný dielik (koláčik) do skladačky. 

Počasie hneď z rána nás prínútilo ostať skryté v aute kým sa neustálil dážď. Keď ako tak prestalo poprchávať zbalili sme veci a vybrali sme dotknúť sa ľadovca. Juhuu..

Ďalší do zbierky, STEIN GACIER!

(Malá pripomienka) Vyrazte k nim! Objavte ich, kráčajte po nich a dotknite sa ich kým TU sú.

Kto vie? - (ne) bude to večné?!

My sme mali spodok ľadovca úplne pre seba. Len my dve. Vlastne za celú túto rýchlu doobednú túričku sme stretli len jednu rodinku, ktorá sa nás snažila prehovoriť aby sme sa otočili. Poprchávalo a vyzeralo to že príde búrka. Priznám sa mala som po piatkovej turistike (kde sa nám podarilo pred búrkou ukryť na poslednú chvíľu) trošku rešpekt. Ale našťastie v nedeľu to bol len jemný dáždik, ktorý sme v pohode zvládli v nepremokavých bundách..

V poobedných hodinách sme sa s ťažkým srdcom rozhodli rozprávkový priesmyk SUSTEN opustiť a pobrať sa domov.  Kiež by sme naň mali viac času..

 

"Nepotrebujeme viac času. Potrebujem viac života v tom ktorý už máme."

..a tu veru "život - životoval". Občas o tom potajme snívam. 

O tom.. "Že spomaliť neznamená stratiť čas. Že pauza nie je slabosť ale sila. 

A že najväčší luxus dnešnej doby je mať odvahu žiť pomali."

Do reality sa nám veru rýchlo vracať nechcelo. Oddiaľovali sme to a tak sme si dopriali ešte jeden spoločný pomalí obed. Nakoniec tripíku nám opäť vyšlo slniečko a tak sme ešte dlhoooo vysedávali a užívali si prekrásne výhľady. Bol to definitívny dôkaz, že aj konce môžu byť krásne..

Ďakujem nám, že sme to pomedzi všetky naše aktivity NAPLÁNOVALI spoločne zažili!

(DODATOK)

Legenda hovorí, že ak si sa dočítal/a až SEM doprial si si istú formu SPOMALENIA.. A ja ti za to ĎAKUJEM. 

PS: A Bajke za toto prekvapenie! SPOMIENKU NA LETO budem mať už nie len v online svete aj aj v tom OFF. A ten je koniec koncov ten najvzácnejší..

..tak zas NABUDÚCE! 

Stačí pár hodín..

Nemožno nám je zväčšiť kapacitu nášho dňa. Každý z nás máme pridelený ten istý čas. Existuje ale nespočetne veľa možností ako ho budeme tráviť. 

Hodiny, dni, týždne, mesiace či roky..

Trvalo to chvíľku ? Alebo sme sa k výšinám šplhali večne ?
Za poslednú dobu som zistila len toľko, že určité priania nestihneš ani vysloviť a oni sa jednoducho udejú o čosi skôr..


Neviem či tento výstup na "vrcholky" zo soboty do nedele bol úplne jednoduchý. Veď každý z nás by to zhodnotil inak. Určite s trocha iným pohľadom. Viem len, že to bolo iné..

Vyrazili sme v sobotu poobede od stanice lanovky Bernina Diavolezza, ktorá sa už nachádzala v slušnej výške 2094 metrov. To však neznamenalo, že sme pred sebou ešte nemali poriadny "stupáčik". Našim cieľom bola chata Diavolezza, kde sme mali zajednaný nocľah. A kedže alpské informačné tabule niesú napísané len tak aby bolo, keď niečo trvá 2,45 hod. - Tak to tak aj trvá! (Poprípade aj viac, haha)

Takže zhruba po 3 hodinách stúpania s prekrásnymi výhľadmi, ktoré boli pre nás úplne novučké sme sa dostali do spomínaného cieľa..

"Strávte noc vo výške 2978metrov.."

Och.. Lákavé nie?

Keď posledná lanovka odišla smerom dole v horskej oblasti Bernínskych Álp nastal úplny pokoj. Ľudia, ktorí tam cez deň vyšli lanovkou opäť zmizli a ostali tam len "nocľažníci", tí si každý plánovali svoj vlastný príbeh. S pohľadom na ľadovce sme si popíjali fajné čapované pivko a taktiež romýšľali čo s načatým večerom. Kedže sme mali nakázané počkať na večeru, príliš sme to nesilili a nechávali nôžky vstrebať nastúpané metre od obeda. Len sme si tak ležkali a užívali slnečné lúče..

Po doplnení energie sme sa vybrali na západ slnka na jednu z najbližších tritisícok Sass Queder (3066), ktorá sa nachádzala 20 minút od chaty. Ledva sme výšli na vrchol a slniečko už zapadalo za horizont. V tom momente už nebolo počuť navôkol nič.. 

No predsa niečo..
Jemne pofukujúci vetrík, ktorí nás sprevádzal pocelý víkend (vďaka Bohu v týchto letných teplotách) a naše dopadajúce kroky, ktoré už bez rozmýšľania viedli do ríše snov. Posledný pohľad na malinké hviezdičky rozsypané všade po oblohe a šup do postele.

Pozor, pozor.. 

Nepredstavuj si žiaden luxus! (A predsa si ho tak trochu predstav!)
Sme v horách, izbu lemuje 16 miest na spanie po ľavej strane a  po pravej strane polica na odloženie nepotrebných vecí. Spoločná kúpeľňa pre všetkých. 

Po umytí zubov a sprche si razíme cestu na naše rezervované miesta. Prichádzame ako posledný a spíme až pri okne takže počuť každý náš "tichý" krok. Naších 14 spolubývajúcich už spokojne pochrapkáva a nám neostáva nič iné len si na to zvyknúť a spolu s nimi splýnúť..
Na otázku prečo tí ľudkovia spali tak skoro som si odpovedala ihneď v noci keď som sa zobudila na to ako sa snažia taktiež "v tichosti" a bez rušenia druhých (vlastne len nás dvoch) odísť. Bolo niečo okolo troch hodín a na otázku KAM sa vybrali som si nestihla odpovedať, pretože som znova zaspala..

Zobudili sme sa pár minút pred šiestou a v celej izbe sme ostali len my dvaja. Vravím si, že tak predsa sa mi to nesnívalo. Kedže za oknom bolo vidieť  blížiaci sa východ slnka nedalo nám a vybehli sme pozrieť trocha pred chatu. (v bielych hotelových papučkách) Rozhliadli sme sa a oproti sme zbadali niekoľko svetielok v pohybe, ktoré si razili cestu na vrchol s názvom Piz Palü, ktorý dosahuje výšku skoro 4000 metrov.

V tom momente sme pochopili kam mali naši spolu - nocľačníci v hĺbke noci namierené.

A kedže pohľad na skupinku bol lákavý,  ihneď nás prepadla motávácia niekam vyraziť. Užaj sme bežali  vymeniť papučky za turistické topánky. Ale zas hopá! NIE,  nešli sme za nimi. To nebolo v našom pláne..

Ale čo vlastne bolo ?! 

Najskôr len menšia prechádzka pred raňajkami. (Veď aspoň zabijeme čas..) Až sme sa nečakane ocitli na druhej tritisícke z názvom Piz Trovat (3146) 

Vedeli sme o nej. Ale nebola našov prioritov. No keď už sme sa na ňu vyškriabali naskytli sa nám také pohľady pri ktorých som opätovne strácala slová. Na vrcholoch masívnych hôr na miešané také farbičky, ako dokážu len dvaja umelci. Východ a západ slniečka. Bolo to ako keď už samotnú dokonalosť na záver ešte trošičku ozdobia nejakými trblietkami. Nedokážeš z toho spustiť oči..

"Nechaj svoj deň začať skutočnou rozprávkou.."

Pri takýchto ránach si fakt uvedomíš viac ako kedykoľvek inokedy hodnotu života. Spôsom akým ho tráviš. Či už to trvá chvíľku alebo dlhodobo je to o tom prečo sa rozhodneš. Niekto to nepochopí, ale to ťa nemusí zaujímať..

Pocit s akým som si sadala na chate za stôl k raňajkám mi vyčarí úsmev aj dnes pri písaní tohto intezívneho víkendu..

Ale deň ešte nekončí! Ešte nie..

Po raňajkách sme mali pred sebou ešte jeden kopček. A teda našu tretiu tritisícku s názvom Munt Pers (3207), na ktorú nám výstup trval približne hodinku. A vlastne bola aj najdlhšou zo všetkých. 

Bonusom bolo, že po celý čas si mal pohľad na ľadovce. 

Och, tie si už roky rozprávaju svoj vlastný príbeh. DOKEDY? 

To je veru neznáme. Topia sa neskutočne rýchlo a je to jeden z tých smutnejších pohľadov. Aj preto si myslím, že je viac než potrebné vidieť miesta ako sú tieto na vlastné oči. Je to niečo čo sa nedá len tak jednoducho slovami opísať. 

Bola nedeľa desať hodín. V doposiaľ našom najvyžšom bode som vytiahla z rupsaka horálky a užívali sme si pokoj kým sme na vrchole mali možnosť sedieť sami. Netrvalo to však príliš dlho. Kedže o deviatej začína premávať do tejto oblasti lanovka, po pár minútach začali pribúdať pri nás ďalší ľudia. 

Chata Diavolezza je fakt perfektným východiskovým bodom. Či už sa tam vyvezieš a vystúpiš len na tritisícky, ktoré  trvali všetky do hodinky. Alebo to skombinuješ s prespatím ako my a dáš si celý tento okruh bez lanovky. Je to len na tebe. A o tomto celé je. Dokonca ani jedná a tá istá cesta, ktorú ti niekto poradil nebude do detailu taká ako pred tým..

Každý z nás do toho vnesie kus svojho. Niekto uprednosní ísť liezť na ferraty, niekto si dá len pivko a to mu úplne stačí. Alebo vstane do temnej noci a má úplne iný plán. Oveľa vyžší..

Dôležité je si uvedomiť, že sa nachádzaš na mieste kde nie len topánky, rupsaky a ostatné veci patria do políc. Ale aj tvoje ego a súťaživosť..

A kedže spomínané pivko bolo naozaj perfektné! Poctivé ČAPOVANÉ. Nemohli sme si dovoliť len tak sa nezastaviť aj cestou do dola. Len jedno a ŠUP naspäť k autu čakajúce na parkovisku.

Až po príchode k autu mi vlastne došlo, čo sa vlastne za posledné hodiny odohralo. Vlastne ešte teraz mi to nedochádza. Moje hodinky mali nábeh na infarkt a my prázdne žalúdky, ktoré dostali presne to čo potrebovali v susednom Taliansku. NEZABÚDAJ! "Kalórie von - kalórie dnu."

(Aj keď  mám pocit, že som to dojedala ešte tri dni.) Nuž, tak sme ukončili tento intenzívny tripík. Dvoma poriadnymi pizzami nak zvládneme ešte cestu autom domov cez všetky priesmyky. A tá teda bola tiež poriadny zážitok. Ale o tom keby vie a má možnosť vám vyrozpráva môj "GOLFÍK". HAHAHAH

PS: Zážitok mali v nasledujúcich dňoch aj naše nôžky. Teda tie MOJE mi určite dávali bolesťou najavo čo som im za tých 24 hodín spôsobila.

Bolo to tak krásne iné.. Tak ako odporučili nám, odporúčam aj ja ĎALEJ! 

"Veď kto sa hanbí má prázdne gamby!" 

Ale teraz už naozaj. ĎAKUJEM! Snáď si sa dočítal/a až sem..

Čau a pá! :))